

2.42 Aká bola úloha cirkvi počas osvietenstva?
Rozvoj vedy v sedemnástom storočí viedol k spochybňovaniu viery. Pre osvietenských mysliteľov boli pravdivé len tie výroky, ktorých opodstatnenosť bolo možné racionálne dokázať. Cirkev a pápež boli pod paľbou.
Racionalizmus sa sústredil na ľudské myslenie. (Nesprávnym) záverom bolo, že Božie zjavenie a kresťanstvo treba odmietnuť. Viera a veda však môžu byť v plnom súlade! Toto obdobie malo však na Cirkev v niektorých ohľadoch aj pozitívny vplyv. Napríklad v niektorých protestantských krajinách viedlo osvietenstvo k zväčšeniu náboženskej slobody pre katolíkov a iné vierovyznania. Zároveň tu však boli hrôzy francúzskej revolúcie, ktorá tiež vychádzala z osvietenstva.
Sme stvoreniami, a preto sme závislí na Stvoriteľovi. V období osvietenstva bola predovšetkým ateistami táto závislosť vnímaná ako niečo, od čoho sa treba oslobodiť. V skutočnosti by táto závislosť bola fatálna iba vtedy, ak by tento Boh Stvoriteľ bol tyranom, nie dobrá Bytosť, ak by bol ako ľudský tyrani. Ak nás však tento Stvoriteľ miluje a naša závislosť znamená nachádzať sa v priestore jeho lásky, v tom prípade je práve táto závislosť v skutočnosti našou slobodou. [Pápež Benedikt XVI., Príhovor Rímskemu semináru, 20. februára 2009]