3.25 Čo znamenajú všetky tie gestá, znaky a farby?
V liturgii robíme rôzne úkony: vstávame, ukláňame sa, sedíme, kľačíme… Tak sa rozličnými spôsobmi zapájame do liturgie. Pri modlitbe zopneme ruky a nepoužívame ich na nič iné.
Päť liturgických farieb kňazského odevu a dekorácií oltára sú biela, červená, fialová, čierna a zelená. Každá farba súvisí s konkrétnymi liturgickými sláveniami a obdobím liturgického roka.
Ako sa slávi liturgia?
Liturgické slávenie je utkané zo znakov a symbolov, ktorých význam má korene v stvorení a v ľudských kultúrach, spresňuje sa v udalostiach starej zmluvy a naplno sa zjavuje v osobe Ježiša Krista. [KKKC 236]
Odkiaľ pochádzajú sviatostné znaky?
Niektoré sviatostné znaky pochádzajú zo stvoreného sveta (svetlo, voda, oheň, víno, olej); iné zo spoločenského života (umývať, pomazať, lámať chlieb); ďalšie z dejín spásy starej zmluvy (obrady Veľkej noci, obety, vkladanie rúk, posvätenia). Tieto znaky – z ktorých niektoré sú normatívne a nemenné –, prevzaté Kristom, sa stávajú nositeľmi spasiteľného a posväcujúceho pôsobenia. [KKKC 237]
Prečo bohoslužby obsahujú také veľké množstvo znakov a symbolov?
Boh vie, že my ľudia sme nielen duchovné, ale aj telesné bytosti. Potrebujeme znaky a symboly, aby sme dokázali poznávať a označovať vnútorné skutočnosti.
Červené ruže, obrúčka, čierny odev, grafity alebo kravata so symbolom AIDS – to sú príklady znakov, ktorými vyjadrujeme určitú vnútornú skutočnosť a ktoré okolie okamžite pochopí. Boh, ktorý sa stal človekom, nám dáva ľudské znamenia, v ktorých je medzi nami živo a účinne prítomný: chlieb a víno, krstnú vodu, pomazanie Duchom Svätým. Na Kristom ustanovené posvätné znaky odpovedáme znakom úcty: kľakáme si, vstávame pri počúvaní slov evanjelia, skláňame hlavu alebo spíname ruky. A podobne ako na svadbe ozdobujeme aj miesto Božej prítomnosti tým najkrajším, čo máme: kvetmi, sviecami a hudbou. Prirodzene, znaky potrebujú niekedy aj slovné vysvetlenie. [Youcat 181]
Prečo máme Boha prosiť?
Boh, ktorý nás pozná do hĺbky duše, vie, čo potrebujeme. A predsa si praje, aby sme ho prosili, aby sme sa na neho obracali vo svojich potrebách aby sme na neho volali a utiekali sa k nemu, aby sme sa mu vyžalovali, vzývali ho a dokonca s ním zápasili.
Boh nepotrebuje naše prosby, aby nám pomáhal. To, že ho máme prosiť, je pre naše dobro. Ten, kto neprosí a nechce prosiť, uzatvára sa do seba. Len človek, ktorý prosí, sa otvára a obracia sa na Pôvodcu všetkého dobra. Ten, kto prosí, vracia sa domov k Bohu. Preto prosebná modlitba uvádza človeka do správneho vzťahu k Bohu, ktorý rešpektuje našu slobodu. [Youcat 486]
Ak je advent obdobím, ktoré nás pozývajú dúfať v prichádzajúceho Boha, pôst v nás za sa obnovuje nádej v toho, vďaka ktorému sme prešli zo smrti do života. Obidve obdobia sú obdobiami očisťovania – to naznačuje aj ich spoločná liturgická farba – ale pôst, plne zameraný na tajomstvo vykúpenia, je osobitným spôsobom definovaný ako „cesta pravého obrátenia“. [Pápež Benedikt XVI., kázeň na Popolcovú stredu, 6. februára 2008]
