3.20 Prečo je kostol Božím domom?
Ježiš často navštevoval jeruzalemský chrám, ktorý už vo veku 12 rokov nazval domom svojho Otca. (Lk 2,49)Lk 2,49 – On im odpovedal: „Prečo ste ma hľadali? Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?“. Kostol má byť miestom modlitby, osobnej i spoločnej. V katolíckom kostole je Ježiš prítomný osobitným spôsobom, konkrétne je tu jeho telo vo svätostánku.
Samozrejme, môžeš sa modliť aj mimo kostola, ale budova kostola môže ešte viac podporiť tvoj vzťah s Bohom. Aby mohol byť kostol miestom stretnutia v Boha so svojím ľudom, biskup ho pri prvom použití posviaca (konsekruje).
Potrebuje Cirkev miesta na slávenie liturgie?
Kult Novej zmluvy „v duchu a pravde“ (Jn 4,24) sa neviaže na nejaké výlučné miesto, lebo Kristus je pravý Boží chrám, prostredníctvom ktorého aj kresťania a celá Cirkev sa pôsobením Ducha Svätého stávajú chrámami živého Boha. ale Boží ľud vo svojom pozemskom stave potrebuje miesta, kde by sa spoločenstvo mohlo zhromaždí na slávenie liturgie. [KKKC 244]
Čo sú posvätné budovy?
Posvätné budovy sú Božie domy, symbol Cirkvi, ktorá žije na určitom mieste, a symbol nebeského príbytku. Sú miestami modlitby, na ktorých Cirkev slávi najmä Eucharistiu a klania sa Kristovi skutočne prítomnému vo svätostánku. [KKKC 245]
Čo je Boží dom?
Boží dom je symbol kresťanského spoločenstva ľudí na konkrétnom mieste, ako aj symbol nebeských príbytkov, ktoré Boh pripravil pre každého z nás. V Božom dome sa ľudia schádzajú, aby sa modlili spoločne alebo osamote a aby slávili sviatosti, predovšetkým Eucharistiu. „Tu sa môžem dotknúť neba.“ – „Tu môžem byť v úplnom tichu a pokore.“ Niektoré chrámy nás vyslovene uchvátia svojou silnou atmosférou modlitby. Cítime, že Boh je tam prítomný. Krása kostolov nám pripomína krásu, lásku a veľkosť Boha. Kostoly nie sú len kamenní poslovia viery, ale sú to Božie príbytky, pretože Kristova prítomnosť v Eucharistii je tu pravdivá a reálna. [Youcat 190]
Pod klenbou tejto historickej katedrály, tichého svedka neutíchajúceho dialógu, ktorý chce Boh nadviazať so všetkými mužmi a ženami… slová žalmistu opisujú pocit, ktorý našu dušu napĺňa, presnosťou, akú by sme si len sotva predstavili: „Zaradoval som sa, keď mi povedali: ‚Pôjdeme do domu Pánovho!‘“ (Ž 121,1)… Keď vstupujeme do domu Pána, naozaj nás napĺňa radosť, pretože – ako nás naučili cirkevní otcovia – tento dom nie je ničím iným než konkrétnym symbolom nebeského Jeruzalema, ktorý k nám zostupuje (porov. Zjv 21,2), aby nám ponúkol ten najkrajší príbytok. „Ak v ňom prebývame,“ píše svätý Hilárius z Poitiers, „ sme spolu občanmi svätých a súčasť domu Božieho, pretože toto miesto ním je.“ [Pápež Benedikt XVI., kázeň v chráme Notre Dame, Paríž, 12. septembra 2008]
