3.43 Prečo je pre kresťanov manželstvo také dôležité?

Manželský zväzok muža a ženy, ktorý ustanovil stvoriteľ a dal mu vlastné zákony, je svojou povahou zameraný na spoločenstvo a dobro manželov, ako aj na plodenie a výchovu detí. Manželský zväzok podľa pôvodného božieho plánu je nerozlučiteľný, ako tvrdí Ježiš Kristus: „Čo Boh spojil, nech človek nerozlučuje!“ (Mk 10,9). [KKKC 338]

Najme výchovným pôsobením zákona a prorokov Boh pomáha svojmu ľudu postupne dozrieva v uvedomovanie si jedinosti a nerozlučiteľnosti manželstva. „Svadobná“ zmluva medzi Bohom a Izraelom je prípravou a predobrazom novej zmluvy, ktorú uzavrel Boží Syn Ježiš Kristus so svojou nevestou Cirkvou. [KKKC 340]

Ježiš Kristus nielen znova nastoľuje prvotný poriadok, ktorý chcel Boh, ale dáva aj milosť žiť manželstvo v novej hodnosti sviatosti, ktorá je znakom jeho lásky ženícha k Cirkvi: „Muži, milujte svoje manželky, ako Kristus miloval Cirkev“ (Ef 5,25)  [KKKC 341]

Aby miešané manželstvá (medzi katolíkom a pokrsteným nekatolíkom) boli dovolené, je potrebné povolenie cirkevnej vrchnosti. Aby manželstvá s rozdielnosťou kultu (medzi katolíkom a nepokrsteným) boli platné, vyžaduje sa dišpenz. V každom prípade je podstatné, aby manželia nevylučovali prijatie cieľov a podstatných vlastností manželstva a aby katolícka stránka potvrdila záväzky, s ktorými má byť oboznámená aj druhá stránka, zachovať svoju vieru a zabezpečiť krst a katolícku výchovu detí. [KKKC 345]

Boh povolal muža a ženu, aby boli navzájom jeden pre druhého a neboli už „dvaja, ale jedno telo“ (Mt 19,6): takto majú prežívať lásku, plodiť deti a stávať sa znamením Boha, ktorý je prekypujúcou láskou.  [Youcat 260]

K sviatostnému manželstvu nevyhnutne patria tri prvky: a) slobodný súhlas, b) dobrovoľné prijatie celoživotného výlučného zväzku, c) otvorenosť na prijatie potomstva. Avšak tým najhlbším v kresťanskom manželstve je vedomie oboch partnerov, že sú živým obrazom lásky medzi Kristom a Cirkvou.  

Požiadavka jednoty a nerozlučiteľnosti ]e v pôvodnom význame zameraná proti polygamii, ktorú kresťanstvo vníma ako zásadný prehrešok proti láske a ľudským právam. Tiež je zameraná proti tomu, čo by sa dalo nazvať „sukcesívnou polygamiou", teda proti následku nezáväzných milostných vzťahov, ktoré nevedú k veľkému a neodvolateľnému „áno“. Požiadavka manželskej vernosti zahŕňa ochotu zaviazať sa na celý život, čo vylučuje akékoľvek mimomanželské milostné vzťahy. Požiadavka ochoty k plodnosti vedie kresťanský manželský pár k tomu, aby v rámci svojich možností otvorene prijímal deti, ktoré im Boh chce darovať. Páry, ktoré zostanú bezdetné, Boh povoláva k tomu, aby sa stali „plodnými“ iným spôsobom. Manželstvo, v ktorom by bol vopred vylúčený jeden z týchto troch prvkov platného uzavretia manželstva, vôbec nevzniká.    [Youcat 262]

Manželstvo je nerozlučiteľné z troch dôvodov. Po prvé preto, lebo vzájomné a bezvýhradné odovzdanie sa zodpovedá samotnej podstate lásky; po druhé preto, lebo je obrazom bezvýhradnej Božej vernosti voči stvoreniu; po tretie preto, lebo predstavuje Kristovo odovzdanie sa Cirkvi, ktoré siaha až po smrť na kríži.

V čase, keď na mnohých miestach dosahuje rozvodovosť viac ako päťdesiat percent zo všetkých uzavretých manželstiev, je každé verne trvajúce manželstvo veľkým znamením – v konečnom dôsledku znamením Boha. Na tejto zemi, kde je mnohé také relatívne, by ľudia mali veriť v Boha, ktorý jediný je absolútny. Preto je tak nesmierne dôležité všetko, čo nie je relatívne: niekto, kto hovorí absolútne iba pravdu alebo kto zachováva absolútnu vernosť. Absolútna vernosť v manželstve nesvedčí v prvom rade o ľudskom výkone, ale o Božej vernosti, a to aj vtedy, keď na Boha v každom ohľade zabúdame a zrádzame ho. [Youcat 263]

Každý človek nie je povolaný do manželstva. Avšak aj ľudia, ktorí žijú sami, môžu žiť plným životom. Ježiš mnohým z nich ukazuje osobitnú cestu; pozýva ich k životu bez manželstva „pre nebeské kráľovstvo“ (Mt 19,12) Mnohí ľudia, ktorí žijú sami, trpia osamelosťou a chápu ju výlučne ako nedostatok a nevýhodu. No človek, ktorý sa nemusí starať o manželského partnera alebo o rodinu, môže prežívať slobodu a nezávislosť a napĺňať svoj život zmysluplnými a dôležitými vecami, ku ktorým by sa v manželstve nikdy nedostal. Možno je to Božia vôľa, aby sa staral o človeka, o ktorého by sa ináč nikto nestaral. Nezriedka Boh volá týchto ľudí do svojej mimoriadnej blízkosti. Vtedy človek v sebe pocíti želanie vzdať sa budúceho životného partnera „pre nebeské kráľovstvo“. To však neznamená, že človek pohŕda manželstvom alebo sexualitou. Dobrovoľný život bez manželstva môže byť prijatý iba v láske a z lásky, ako silný znak toho, že Boh je dôležitejší ako všetko ostatné. Človek žijúci bez manželstva sa síce zrieka sexuálneho vzťahu, nie však lásky; plný túžby kráča v ústrety prichádzajúcemu Ženíchovi Ježišovi (porov. Mt 25, 6). [Youcat 265]

Sviatosť manželstva by sa mala sláviť verejne v rámci liturgického slávenia. Pred vlastným manželským sľubom sa kňaz alebo diakon pýta snúbencov, či ich rozhodnutie je slobodné, či chcú zachovať vernosť a či sú odhodlaní prijať deti. Potom si snúbenci navzájom udeľujú sviatosť manželstva tým, že si pred Cirkvou sľúbia: „…že ti budem verným manželom/ vernou manželkou a že ťa nikdy neopustím, ani v šťastí, ani v nešťastí, ani v zdraví, ani v chorobe a že ťa budem milovať a ctiť po všetky dni svojho života.“ Kňaz alebo diakon požehná snubné prstene, ktoré si manželia navzájom vymenia. Celebrant potvrdí ich manželstvo a udelí požehnanie.    

Cirkev sa pri sobášnom obrade ústami celebranta pýta ženícha a nevesty: Celebrant: „M. a M., rozhodli ste sa uzavrieť sviatostné manželstvo. Teraz nastáva tá chvíľa, keď Kristus Pán tu pred zástupcom Cirkvi a pred cirkevnou obcou sviatostne spečatí vašu lásku. Preto sa vás pred Bohom a Cirkvou pýtam: Je toto vaše rozhodnutie slobodné a úprimné?“ Ženích/ nevesta: „Áno.“ Celebrant: „Ste rozhodnutí žiť v úprimnej láske a vo vzájomnej úcte po celý život?“ Ženích/ nevesta: „Áno.“ Ďalšie otázky kladie celebrant obidvom snúbencom spolu: Celebrant: „M. a M., ste rozhodnutí založiť rodinu. Pýtam sa vás pred Bohom a Cirkvou: Ste ochotní s láskou prijať deti ako dar Boží a vychovávať ich podľa Kristovho evanjelia a podľa zákonov jeho Cirkvi?“ Ženích/ nevesta: „Áno.“ [Youcat 266]

Cirkev si vysoko váži schopnosť človeka dodržať sľub a zaviazať sa k celoživotnej vernosti. V tomto ohľade berie človeka za slovo. Každé manželstvo môže byť ohrozované krízami. Spoločný rozhovor, (spoločná) modlitba, niekedy aj odborná terapeutická pomoc môžu otvárať cesty z krízy. Predovšetkým pripomenutie skutočnosti, že vo sviatostnom manželstve je v spoločnom zväzku prítomný ešte niekto tretí – Ježiš, môže znovu a znovu roznietiť nádej. Ten, pre koho sa manželstvo stalo skutočne neznesiteľným bremenom alebo kto je dokonca vystavený psychickému či fyzickému násiliu, môže žiť odlúčene. Hovoríme o „odluke od stola a lôžka“, ktorá musí byť ohlásená Cirkvi. Hoci sa v takomto prípade zničilo manželské spolužitie, manželstvo zostáva naďalej platné.      

V živote manželov môžu nastať aj také krízy vzájomného vzťahu, ktoré spätne odhalia, že jeden alebo obaja partneri neboli v čase uzavretia manželstva schopní manželstva alebo neprejavili úplnú vôľu k manželstvu. Potom je manželstvo v právnom zmysle neplatné. Po preverení danej situácie príslušným cirkevným súdom môže Cirkev prehlásiť také manželstvo za neplatne uzavreté. [Youcat 269]