1.26 Prečo za nás Ježiš zomrel?

Cirkev krstí deti preto, že sa narodili s dedičným hriechom, a teda potrebujú, aby boli vyslobodené z moci Zlého a prenesené do kráľovstva slobody Božích detí. [KKKC 258]

Cirkev sa od svojho počiatku drží tradície krstiť malé deti. Má to jediný dôvod: skôr ako sa my rozhodneme pre Boha, Boh sa už dávno rozhodol pre nás. Krst je teda milosť, nezaslúžený dar Boha, ktorý sa nás bezvýhradne ujíma. Preto veriaci rodičia, ktorí si želajú pre svoje dieťa to najlepšie, žiadajú krst, v ktorom sa dieťa vyslobodzuje z vplyvu dedičného hriechu a z moci smrti.   

Krst detí predpokladá, že kresťanskí rodičia budú pokrstené dieťa uvádzať do viery a do kresťanského života. Ten, kto dieťaťu odopiera krst pre nesprávne chápanú liberálnosť, dopúšťa sa na ňom bezprávia. Tak ako nemožno dieťaťu odoprieť lásku, pre ktorú sa samo tiež dokáže rozhodnúť až neskôr, nemali by veriaci rodičia odopierať svojmu dieťaťu Božiu milosť v krste, ak sa nechcú na ňom dopustiť príkoria. Tak ako sa každý človek rodí so schopnosťou rozprávať, čo sa však musí naučiť, tak sa každý človek rodí i so schopnosťou veriť, musí sa však viere učiť. Krst však nemožno nikomu nanútiť. Ak bol niekto pokrstený ako malé dieťa, musí svoj krst neskôr „ratifikovať“ vlastným životom - to znamená, že musí k nemu povedať z vlastnej vôle svoje „áno", aby mohol začať prinášať ovocie. [Youcat 197]

Je to etapa, ktorá sa uskutočnila vo vtelenom Božom Slove, Ježišovi Kristovi, ktorý je prostredníkom a plnosťou Zjavenia. Keďže Kristus je jednorodeným Božím Synom, ktorý sa stal človekom, je dokonalým a konečným Otcovým Slovom. Poslaním Syna a darom Ducha Svätého je už Zjavenie úplne zavŕšené, i keď v priebehu storočí viera Cirkvi bude musieť postupne pochopiť jeho úplný význam. „Keď nám dal svojho Syna, ktorý je jeho jediné a definitívne Slovo, spolu a naraz nám týmto svojím jediným Slovom povedal a už nemá čo povedať“(svätý Ján z Kríža) [KKKC 9]

Súkromné zjavenia nepatria do pokladu viery. Môžu však pomáhať vieru žiť, ak zostanú jednoznačne zamerané na Krista. Učiteľský úrad Cirkvi, ktorému prináleží rozlišovať tieto súkromné zjavenia, nemôže preto prijať také „zjavenia“, ktoré si nárokujú prevýšiť alebo opraviť konečné Zjavenie, ktorým je Kristus. [KKKC 10]

Boh nám v Ježišovi Kristovi zjavil celú hĺbku svojej milosrdnej lásky.   

V Ježišovi Kristovi sa neviditeľný Boh stáva viditeľným. Stáva sa človekom, ako sme my. Ukazuje nám, ako ďaleko siaha Božia láska: Boh na seba berie celé bremeno nášho života. Po všetkých cestách kráča spolu s nami. Zostáva s nami v našej opustenosti, v našom utrpení a v našom strachu pred smrťou. Je tam, kde už my ďalej nevládzeme, aby nám otvoril dvere do života. [Youcat 9]

V Ježišovi Kristovi prišiel na svet sám Boh. On je posledným Božím slovom. Počúvajú ho ľudia všetkých dôb a tak poznávajú, kto je Boh a čo je potrebné na ich spásu.    

V evanjeliu Ježiša Krista je Božie zjavenie dokonalé a úplné. Aby sme ho pochopili, Duch Svätý nás uvádza čoraz hlbšie do pravdy. V živote mnohých ľudí svieti Božie svetlo tak silno, že vidia „otvorené nebo“(Sk 7, 56). Tak vznikli napríklad aj slávne pútnické miesta ako Guadalupe v Mexiku či Lurdy vo Francúzsku. „Súkromné zjavenia“ vizionárov nemôžu nijako prispieť k plnosti evanjelia Ježiša Krista. Nie sú všeobecne záväzné. Môžu nám však pomáhať lepšie chápať evanjelium. Pravdivosť zjavení overuje Cirkev. [Youcat 10]

Ježiš dobrovoľne obetoval svoj život na obetu zmierenia, čiže odčinil naše viny dokonalou poslušnosťou svojej lásky až po smrť na kríži. Táto láska Božieho Syna až „do krajnosti“ (Jn 13,1) zmieruje celé ľudstvo s Otcom. Kristova veľkonočná obeta vykupuje teda ľudí jedinečným, dokonalým a definitívnym spôsobom a otvára im prístup k spoločenstvu s Bohom. [KKKC 122]

Kríž, na ktorom bol nevinný Ježiš krutým spôsobom popravený, je miestom najväčšieho poníženia a opustenosti. Kristus, náš Spasiteľ, si vyvolil kríž, aby na seba vzal vinu sveta a aby na sebe vytrpel utrpenie sveta. Tak svojou dokonalou láskou priviedol svet späť k Bohu.     

Boh nám nemohol prejaviť svoju lásku presvedčivejšie, ako keď sa v osobe Syna nechal za nás pribiť na kríž. Kríž bol v antike tým najpotupnejším a najukrutnejším nástrojom popravy. Rímski občania nesmeli byť odsúdení na trest ukrižovaním, aj keby sa dopustili akéhokoľvek závažného zločinu. Boh tak vstúpil do najbezodnejšieho ľudského utrpenia. Od toho okamihu už nikto nemôže povedať: „Boh nevie, ako trpím.“ [Youcat 101]